Jana Dvorská
Spoveď pútnika
Lúče slnka prenikali nebezpečným útokom k jeho telu.Na ich šteklenie pohol viečkami.Svetlo mu náhle vniklo do očí a rozhýbalo v mozgu tých pár funkčných buniek.Opäť je tu nový deň.Pri slove nový sa mu tok rozospatých myšlienok pozastavil a ústa skrivili do prihlúpleho úškľabku. ,, Aká irónia , pomyslel si.Deň je nový a čistý ako hárok nepopísaného papiera, no stale v ňom badať všednosť stoviek dní pred ním.